motyl.jpgvodopad.jpghladanie2.jpghladanie1.jpgpotok.jpg

Čo je a čo nie je komunita

Upozornenie: Tento text vyšiel v časopise Hľadanie (marec 2012). Keďže bol skrátením a redakčnými úpravami pozmenený zmysel textu, uverejňujeme aj pôvodný text autora s názvom Hľadanie priamej demokracie a budovanie komunít, teda trvalej udržateľnosti v sebestačných spoločenstvách.

Cítime, že naša spoločnosť prežíva krízu a preto čoraz viac ľudí hovorí o priamej demokracii a o budovaní komunít. Pritom je málokomu jasné, čo slovo „komunita“ vôbec znamená. Na Slovensku ho žiaľ najčastejšie skloňujeme v súvislosti s rómskou komunitou, lebo si s ňou v kontexte multinacionálnej spoločnosti nevieme dať rady.

Pre našu tému je však dôležité vychádzať z pôvodného významu: komunita je skupina ľudí, ktorá navzájom komunikuje a udržuje určité spoločenské väzby. Spoločenské väzby a sociálny kapitál sa však v našej kultúre rýchlo strácajú. Stačí sa pozrieť na vzťahy ľudí v geograficky danej komunite jedného paneláku. Vzájomné vzťahy tejto komunity sú už natoľko deformované, že spolu takmer nekomunikujú, nepoznajú sa a často sa už ani nezdravia. Je to spôsobené veľkou migráciou a praktickou neexistenciou sociálnych štruktúr, ktoré by napomáhali zoznamovaniu sa a komunikácii susedov.

Typy komunít

Okrem geograficky definovanej komunity si môžeme predstaviť aj komunity ľudí so spoločnými záujmami. Niektorým komunitám stačí spoločný záujem a potenciálne nezhody neriešia. To sú napríklad spoločenstvá ľudí, zdieľajúce nejaký koníček (včelári, motorkári...). Iné musia ísť hlbšie, napríklad svojpomocné skupiny alkoholikov a iných závislých ľudí. Tie nemôžu fungovať bez vzájomného zdieľania svojich vnútorných pocitov. Sú však aj komunity, ktoré sa snažia ísť ešte ďalej a napĺňať svojím životom nejaké ideály. To môžu byť nábožensky alebo ekologicky orientované skupiny alebo akékoľvek skupiny, ktoré sa snažia o nejakú zmenu k lepšiemu.

Pravá komunita

Pre život komunity, ktorej členovia sa poznajú, prípadne zdieľajú spoločné hodnoty alebo majetok, sú veľmi dôležité férové pravidlá, ako akýsi základ, o ktorý sa môžu všetci oprieť. Tie definovala vo svojej knihe „Creating a Life Together“ Diana L. Christian. Knihu zostavila z praktických skúseností stoviek úspešných a neúspešných pokusov založiť fungujúcu komunitu. Za fungujúcu komunitu môžeme považovať takú, ktorá je trvalo-udržateľná, nevyčerpáva svoje sily, ale vie sa stále obnovovať.

Pravá komunita je všeobsažná - otvorená pre každého a pre všetkých. Komunita vždy smeruje k rozšíreniu.

Ďalším znakom je oddanosť. Komunita vyžaduje, aby sme v nej (podobne ako v manželstve, ktoré by malo byť komunitou dvoch ľudí) zotrvali „v dobrom i v zlom“ - aj vtedy, keď sa dianie v nej a vzťahy priostria! Neskôr uvidíme, že k tomu, aby komunita mohla vzniknúť, je skutočne potrebné, aby prešla obdobím takejto „temnej noci“ vzťahov. V komunite sú individuálne odlišnosti oslavované ako obohacujúce dary.

Komunita je realistická - je imúnna voči davovému zmýšľaniu. Jednotlivci tu môžu slobodne vyjadrovať svoj názor na vec a  každý tu akceptuje a počúva toho druhého. Spoločným prispením sa odhaľuje pravda, ktorá je určite autentickejšia a realistickejšia ako subjektívny názor jednotlivca.

Je rozjímavá – vie rozjímať. Vďaka tomu dokáže byť skromná a pokorná v autentickom zmysle. Rozjímanie môžeme definovať práve ako zvyšovanie uvedomovania si sveta okolo nás i seba samých. Proces vytvárania komunity vyžaduje tento rozjímavý proces sebaspytovania od začiatku: „Ako sa nám darí? Ideme ešte správnou cestou? Ako si počíname?“ Komunita so svojimi vzťahmi umožňuje hlbšie spoznávanie seba, i vzťahov okolo seba.

Je bezpečným miestom. V komunite máme odvahu stať sa znovu zraniteľnými. Je to bezpečné miesto, kde môžeme bez strachu otvoriť svoje vnútro, priznať svoje slabosti, kde môžeme plakať a kde sa môžeme smiať bez toho, aby sme sa báli, že niekto tieto naše city a slabosti zneužije proti nám. Práve toho sa obávame v bežnom svete - a nasadzujeme si preto masky ľahostajnosti, suverénnosti, sily, „bezcitnosti“, dokonalosti…

Je miestom osobného odzbrojenia. Ak na svete nosíme masku, ktorou bojujeme o svoje uznanie ostatnými ľuďmi, pretože ľudia okolo nás spravidla uznávajú silných a úspešných, nie smoliarskych slabochov, núti nás zároveň tento postoj bojovať proti iným. Pozeráme sa na nich kritickým pohľadom, aby sme odhalili ich chyby a mohli vykríknuť: „Aha, pozrite sa aký je nedokonalý, o koľko som ja dokonalejší a viac hodný vášho uznania!“ V komunite, kde zažívame skúsenosť, že ostatní nás akceptujú a majú radi takých, akí sme, strácame svoju skrytú agresivitu a namiesto kritického pohľadu na seba zrazu hľadíme pohľadom plným rešpektu a porozumenia. Komunita jednoducho vyžaduje, aby sme priznali a vyjavili pred ostatnými svoje rany a zároveň sami sa nechali zraniť ranami iných.

Je miestom nestrannosti. Čiže miestom, kde nejestvujú žiadne strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ oproti ostatným. Nie, že by v komunite nejestvovala rôznosť názorov. Lenže členovia komunity, v atmosfére vzájomnej akceptácie, už necítia potrebu bojovať za svoj názor a nie sú s ním osobne stotožnení, takže jeho presadenie by považovali za svoje osobné víťazstvo a jeho odmietnutie za svoju osobnú porážku. Práve preto sú schopní konštruktívnej diskusie a nakoniec dosahovania konsenzu, kde nevíťazí ani jeden, ani druhý, ale dobro a pravda.

Skupina, kde sú všetci vodcovia. Jedným zo základných znakov komunity je úplná decentralizácia autority. Komunita nepotrebuje vodcu, ktorý by ju viedol, pretože všetci v nej získavajú podiel na vedení.

Všetky tieto znaky sú ideálom. Sú krásne a vznešené, neprichádzajú však len tak, preto, že sme sa rozhodli venovať dákej vznešenej snahe – tvorby niečoho, čo prinajmenšom zachráni svet! :) Nevyskytujú sa v každej rómskej, psíčkarskej, či motorkárskej komunite. Musíme ísť oveľa hlbšie a objaviť, že vznešené idey a snaha zachrániť svet nie sú zárukou úspešného naplnenia ideálov. Pravdepodobne väčšina skupín, ktoré sa za komunity považujú, sú v skutočnosti iba pseudokomunitami a nikdy nemali odvahu či chuť ísť ďalej a stať sa skutočnou komunitou.

Proces vytvárania komunity

Proces, ktorým sa zo skupiny ľudí vytvorí pravá komunita má svoje pravidlá, postupnosť a zákonitosti. Pre jednoduchosť budeme popisovať vývoj v skupine rôznorodých ľudí, ktorý sa navzájom nepoznajú, teda medzi nimi nie sú žiadne vzťahy. Ľudia sa stretli so záujmom zažiť a porozumieť fenoménu vzniku komunít a dohodli sa dodržiavať spoločné pravidlá a stráviť spolu predĺžený víkend. Na začiatku sú k sebe všetci milí a ústretoví. Neznalý pozorovateľ by povedal, že žiadnu komunitu vlastne nemusia tvoriť, lebo už sú nádhernou komunitou. Skúsený pozorovateľ by však odhalil ich tendenciu obchádzať miesta, kde sa netvorí zhoda a predchádzať vzniku konfliktných situácií.

Vyhýbanie sa konfliktu

Poviete si, predchádzajú konfliktom, veď to je veľmi dobré znamenie! Áno, tento pohľad je v nás hlboko zakorenený. Umožňuje nám prežiť v ohromnom počte ľudí, s ktorými sa denne stretávame, je však naozaj dobrý na tvorbu hlbokých a blízkych vzťahov? Skúsme sa nad tým zamyslieť: „Keď v rozhovore s niekým narazím na vratkú pôdu, z ktorej by mohol vzísť konflikt, nebudem sa v budúcnosti tejto téme radšej vyhýbať?“

Keď nechcem, aby som bol vnímaný ako konfliktný človek, nebudem na takú tému, napríklad náboženskú, začínať rozhovor. Lenže časom sa objavia ďalšie témy, politika, vzťahy, súkromie a okruh tabuizovaných tém sa utešene zväčšuje. Ak to takto pôjde ďalej, budeme sa môcť rozprávať len o počasí a receptoch, v lepšom prípade ešte o záhradke a deťoch. V hlbších vzťahoch nemusí obchádzanie konfliktných situácií slúžiť k ich skvalitneniu alebo udržaniu. Cestou budovania spoločenstva sa môžeme naučiť, ako s nimi zaobchádzať.

Oheň na streche

Vráťme sa ale k našej skupine. Po pol dni ľahkej a usmievavej konverzácie niekoľkí už začínajú „mať dosť“. Ľahkosť a úsmev sa vytrácajú a pomaly sa objavujú výčitky. Niektorých sa to dotkne a ohnisko sváru máme medzi sebou. Výčitky a obvinenia sa množia rovnako, ako pokusy tieto nezrovnalosti urovnať. Oheň je na streche a celá naša krásna komunita, a to ako pokračujeme, prestáva dávať zmysel. Situácia začína byť neprehľadná, kto je s kým a proti komu, všetko sa pletie, vzniká dokonalý chaos. Naplno si zažívame druhú, rovnako zákonitú fázu budovania komunity.

Zostať v nej by však bolo zničujúce a tak hľadáme cestu von. Ponúkajú sa nám ľahšie cesty ako zo situácie uniknúť, podobne, ako to robíme v reálnom živote. Zavrieme sa vo svojej izbe alebo sa ideme vyvetrať alebo zorganizujeme situáciu tak, aby bola prehľadná a zamedzili sme vzniku konfliktov. To musíme vedieť v zamestnaní, určením právomocí a zodpovedností, lebo inak by sme nič neurobili. Tretia cesta, ktorú nepoužívame zväčša preto, že ju nepoznáme, je cesta cez prázdnotu, cez prijatie individuálnych rozdielov a toho, že komunita nie sme (a ktovie, či sa nám niekedy podarí ňou byť).

Fáza prázdnoty

Táto fáza sa vyznačuje tým, že prestávame seba, ostatných okolo a komunitu vtesnávať do svojich predstáv a začíname ju vidieť takú, aká je. Nedokonalú, plnú členov, ktorí majú svoje utkvelé predstavy, že vedia, ako by to malo vyzerať, že sa treba vrátiť späť, že tento proces nefunguje a jeho sprievodcovia sú neschopní. Prestávame si o sebe myslieť, že sme ten hrdý rytier, ktorý vie, ako sa toto nesúrodé stádo dovedie do komunity. Väčšinou sa bránime tomu, aby sme opustili svoje zabehnuté predstavy o svete a čím sa viac bránime, tým to opúšťanie viac bolí.

Prijatie skutočnosti

Ak sa nám ale podarilo opustiť svoje predstavy o sebe a tom, ako by sa mali správať iní, pocítime ako sa nám uľaví. Koľko energie používanej na to, aby bolo všetko podľa našich predstáv sa uvoľní a opäť ju máme k dispozícii. Ak sa nám podarí vytvoriť v sebe a medzi nami priestor pre prijatie novej, neočakávanej, spoločnej kvality, vtedy sa to môže stať, vtedy sa môže skupina stať naozajstnou, skutočnou komunitou. To je posledná fáza, v ktorej sa napokon všetko, čo sme na začiatku od komunity očakávali, môže naplniť.

Robo Jankovich (skrátené a redakčne upravené - text sa úpravami odchýlil od autorovho pôvodného zámeru)

Poznámka:  Článok je redakčne upravenou a skrátenou verziou textu, spracovanie ktorého je uverejnené na stránke centrum.vsieti.sk/hladanie-priamej-demokracie-budovanie-komunit-teda-trvalej-udrzatelnosti-v-sebestacnych-spolocenstva

Tento text vyšiel v časopise Hľadanie (marec 2012). Keďže bol skrátením a redakčnými úpravami pozmenený zmysel textu, uverejňujeme aj text autora s názvom Hľadanie priamej demokracie a budovanie komunít, teda trvalej udržateľnosti v sebestačných spoločenstvách

Powered by Bullraider.com